Na juhozápade, ďaleko od hlavného mesta Dublinu, sa vypína pohorie s ťažko vyslovitelným menom Macgillycuddy’s Reeks a najvyšší vrchol ostrova Carrauntoohil, niekedy nazývaný Corran Tuathail – Prvý vrchol.

Carrauntoohil

Íri dokážu s pýchou rozprávať o tom, ako často u nich prší. Keď sa ale pridá nadmorská výška, pokles teploty a navyše zafúka studený vietor, dokáže byť dáždik v tunajšej kopcovitej krajine veľa nepríjemný. Šťastie ale niekedy chodí po ľuďoch a mne sa Carrauntoohil, vysoký 1040 metrov, predstavil zaliaty slnkom. Vody jazera Gouragh priamo pod stenou Carrauntoohil boli dokonca príjemným, chladivým osviežením. A tá zeleň. Snáď ešte zelenšie než inde, začínal som mať pocit, že táto farba musela dostať meno práve na írskom vidieku. Na ostrovoch býva ale počasie pre obyvateľov kontinentov nezvyčajne premenlivé a Írsko je toho dôkazom. Nech som sa rozhliadol na akúkoľvek stranu, nikde som nevidel rovnaký obrázok. Nad jedným kopcom sa zdvíhala cez azúrové nebo farebná dúha, nad druhým sa roztvárali mraky do hustého dážďa, a stačilo sa obzrieť opačne, aby som uvidel slnko a slabo ucítil v tvári jeho lúče. A za pár okamihov to bolo celkom opačne. Aj Carrauntoohil mi prichystal svoju nevľúdnu tvár. Potom, čo som sa vydriapal po prudkom zráze trefne nazvanom Diablov rebrík a bol konečne tesne pod vrcholom, nebo sa zatiahlo, prišlo mrholenie a vzápätí dážď a chlad. Niet divu, tu v Macgillycuddy ‘s Reeks prší aj 300 dní v roku.

Jazero Gouragh priamo pod stenou Carrauntoohil

Kadiaľ prešiel sv. Patrick

Aj na vrchole najvyššej írskej hory stojí kríž. Sv. Patrick, ktorý sa stal patrónom Írov, šíril kresťanstvo v týchto krajoch už v prvej polovici 5. storočia. Keď zomrel, zanechal za sebou jedinečné dielo – celý ostrov bol kresťanský. Jeden zo symbolov Írska, zelený trojlístok, vraj pochádza práve z doby svätého Patricka. Podľa starých príbehov kedysi vysvetľoval domorodcom Božiu trojjedinosť a na dôkaz odtrhol trojlístok sa slovami: “Sú tri a predsa jeden”. Nad zátokou Clew sa týči kopec Croagh Patrick. Tu sa vraj sv. Patrick 40 dní postil a bojoval s pohanskými bohmi. Croagh Patrick sa stal významným pútnickým miestom a poslednú júlovú nedeľu vystupujú na jeho vrchol tisíce pútnikov a veriacich. Že kresťanstvo na ostrove od doby sv. Patricka doslova prekvitalo, dokazujú zvyšky mnohých starých kláštorov a opátstiev.

Jeden z nasledovníkov sv. Patricka, sv. Cirián, postavil nad riekou Shannon, najdlhšou zo všetkých írskych riek, niekedy po roku 545 prvý kostol. V priebehu niekoľkých storočí sa pod menom Clonmacnoise stal duchovnou aj kultúrnou baštou írskych mníchov. V čase, keď sa Európa spamätávala z nájazdov barbarov, ktorí rozvrátili storočný poriadok rímskej ríše, sa o Írsku hovorilo ako o ostrove múdrosti a vzdelávať sa sem jazdili mnísi z celého kontinentu. Pre Írov, rovnako ako veľkú časť Európy obmývanú vodami Atlantiku, však tiež prišla doba zla v podobe vikingských nájazdov a Clonmacnoise bol mnohokrát prepadnutý a vyplienený. Druhý najvýznamnejší kláštor Glendalough leží v údolí poeticky pomenovanom “írskej Delfy” pod svahmi Wicklow Mountains, krásneho pohoria zdobeného farebným vresom a pretkaného rašeliniskami a pôdou, ktorá sa nečakane pohojdáva pod nohami. Glendalough založil okolo roku 600 sv. Kevin a podobne ako Clonmacnoise hral významnú úlohu v živote ostrovanov ako pútnické miesto a stredisko vzdelanosti. Pre Európu netypicky silné náboženské cítenie zostalo v Íroch dodnes. Okolo 95 percent z viac ako troch miliónov obyvateľov sa hlási k rímskokatolíckej cirkvi.

Clonmacnoise

Náboje v pohári piva

Nebol v Írsku ten, kto neochutnal tunajší stout. Čierne dublinské pivo Guinness, vyrábané od roku 1759, sa stalo mimoriadne úspešným vývozným artiklom a v licencii ho vyrábajú aj v krajinách strednej Afriky. Ale predsa len, nie je nad klasické svetlé a tak som v útulných krčmičkách írskych miest a dedín volil radšej menej známe pivo toho istého pivovaru – Harp (harfa). Práve pri pohári Harp-u mi jeden írsky vlastenec vášnivo vysvetľoval, že nielen Vikingovia vypaľovali írske kláštory a vyvražďovali mníchov. V ich stopách, len o niekoľko storočí neskôr, kráčala anglická armáda, ktorá má na svedomí aj obidva menované kláštory. A podiel Angličanov na strašnom hladomore, ktorý zasiahol Írsko v polovici devätnásteho storočia, tiež nebude v tunajších krajoch len tak zabudnutý. Ani v najhoršej situácii vtedy anglická vláda nepodala hladnejšiemu národu pomocnú ruku. Odhaduje sa, že počas piatich rokov zomrelo okolo milióna Írov a ďalší milión vyhľadal útočisko v cudzine, predovšetkým na americkom kontinente. Pomaly sa do mňa vkrádal pocit, že si môj spoločník čoskoro do svojho piva nasype náboje a začne ich miešať hlavňou revolvera podľa príbehu z knihy spisovateľa J.G. Farrella, ktorý popisoval diskusie rozvášnených študentov na tému vojny Írov o nezávislosť (len som si namiesto kávy dosadil pivo). Posedenie v živom krčmovom prostredí sa tak stalo pripomienkou skutočnosti, že politická situácia na ostrove je stále dosť nestabilná. Aj texty írskych piesní sú o politike, neslobode, boji proti útlaku. Asi máloktorý muzikant sa tu vyhýba podobným textom:

“Práve teraz, v krajine neďaleko odtiaľto, sú muži vo väzení, pretože hovorili, a nešlo o farbu ich kože, pridáš sa na ich stranu? Nie, teba sa to netýka, ty ich necháš zomrieť, len nechápem, ako dokážeš v noci zaspať ” (Levellers)

Po stáročia trvajúci anglický tlak sa prejavuje aj v skutočnosti, že väčšina Írov nevie írsky. Podľa odhadov sa asi len tretina národa dohovorí vlastným jazykom, ktorý sa vyvinul zo starej gaelštiny a ktorý v praxi takmer nikto neužíva.

V bare nad Mohérskymi útesmi

Až do výšky dvesto metrov sa vypínajú vlnami bičované Mohérske útesy. Prechádzka priamo na útesoch niekedy len pár metrov od smrtonosných zrázov bola dramatickým zážitkom, zvlášť keď sa mi cesta strácala v hmle a stene vody za krátkej, ale prudkej prietrže mračien. Nezostávalo, než sa usušiť v jednej z mnohých krčiem, ktoré sú ale doslova preplnené návštevníkmi z celého sveta a kde je ťažké prebiť sa k výčapnému pultu. Už preto sa mi zdá tunajší zvyk chodiť si pre každé pivo k baru trochu nepochopiteľný. Aj v krčmách je však poznať, že symbolom Írov je okrem zelenej farby tiež harfa. Akúsi zmesou všetkých žánrov nabitá írska hudba si získala v posledných rokoch nesmiernu popularitu a aj u nás má mnoho priaznivcov. Každoročné oslavy Dňa sv. Patricka 17. marca sú aj na Slovensku vyvrcholením vzájomných kultúrnych podujatí spojených s koncertami Írskych kapiel. Sviatok svojho patróna totiž Íri nezabudnú hlasno osláviť ani ďaleko od domova. Írsku hudbu možno ale započuť nielen na koncertoch a v baroch. Centrá írskych miest sú veľmi živé a pouliční muzikanti sú všedným obrázkom. Na každom kroku je vidieť a počuť jedinca či dvojicu s harfou, ťahacou harmonikou, dudami, píšťalou a tiež s nezbytným klobúkom čakajúcim na zaslúženú odmenu.

Pohľad na Mohérske útesy z južnej strany

Írsko je presne také, aké si ho Stredoeurópan predstavuje. Farebné, zelené, dúhové, plné hravých muzikantov a hrdých, po slobode túžiacich ľudí. Írsko láka na posedenie pri výbornom pive, ako to poznáme aj zo Slovenska. Írsko je krajinou krížov a hôr, starých hradov aj vypálených kláštorov. Nemožno nezostať Írskom fascinovaný. Tento ostrov, zdanlivo opustený niekde v kúte Európy a stratený vo vlnách Atlantiku, je v skutočnosti ešte farebnejší, zelenší a duhovejší. Ešte irskejší.

Ostatní práve teraz čítajú  Prečo sme za sedlákov: 6 mýtov o tom, ako vyzerá typický Slovák alebo Čech pri mori