Taká obyčajná. V skutočnosti ju však používame niekoľkokrát denne. Málokto sa zamyslí, či tá jeho soľ je zdravá, prírodná, alebo praná, bielená, doplnená o jód a protihrudkujúce chemikálie. V Sečovlje ťažia soľ dodnes ručne, rovnako ako v stredoveku. Soľ vtedy bola vzácna, panovníci si uzurpovali monopol na obchod s touto komoditou, nevyhnutnou nielen na dochucovanie, ale aj na konzervovanie potravín. Obyvatelia mesta Piran, ktorí soľné polia vlastnili, patrili k najbohatším v krajine.

Kolobeh morskej vody

Časť pôvodných salín už nefunguje. Ťažba sa tam skončila v roku 1969. Neskôr v nich vyhlásili prírodný park. V druhej časti ľudia stále pracujú. Ak by chceli produkciu rozšíriť, na prípravu a zabehnutie systému by potrebovali pätnásť rokov. Až po takom dlhom čase by okruh odparovacích a kryštalizačných nádrží fungoval spoľahlivo a produkoval čistú, bielučkú soľ.

Prečo je systém taký zložitý? Uprostred salín mi to vysvetľuje Maja Makovec. Pozorujeme pritom mužov s lopatami. Dnes soľ vyberať nemôžu. V noci totiž pršalo. Slaný roztok sa nesmie zmiešať s dažďovou vodou. V dlhých úzkych nádržiach sa však sladká voda drží na povrchu. Treba ju jednoducho odstrániť. Lopatami. Kvalita soli aj v našej pretechnizovanej dobe, v ktorej technika zvládne takmer všetko, závisí od počasia.

Salina Sečovlje

„Salina je rozdelená na tri časti. V každej sa odparuje voda a koncentrácia soli v nádržiach sa teda zvyšuje,“ rozpráva Maja Makovec. Ukazuje pod neďaleký kopec. Tam teraz tečie rieka Dragonia. Salina sa nachádza v jej bývalej delte. Dragonia priniesla aj bahno, ktoré teraz tvorí dno odparovacích nádrží.

Celá salina leží pod úrovňou hladiny mora. Systém hrádzí a priepustov vháňa za prílivu do prvej časti nádrží morskú vodu. Po desiatich dňoch sa časť vody odparí a koncentrácia soli v zvyšnej vode stúpne. Ľudia potom otvoria priepusty, aby voda pretiekla do nádrží v druhej časti saliny, kde odparovanie pokračuje a koncentrácia soli vo vode stúpa naďalej. To isté sa deje v tretej časti. Tam roztok postupne kryštalizuje. Koncentrácia soli v Jadranskom mori je 35 až 38 gramov na liter. Slaný roztok, z ktorého zbierajú najkvalitnejšiu soľ nazývanú piranská, obsahuje až 280 gramov soli na liter a ďalšie dôležité minerály. Na soľ obyčajnej kvality stačí salinita 97 gramov na liter.

Ostatní práve teraz čítajú  Alghero - kúsok talianska, kde vám bude taliančina k ničomu

[mks_highlight color=”#902020″]TIP PRE VÁS:  [/mks_highlight] Do Slovinska sa môžete pozrieť aj autom… My sa Vám postaráme o ubytovanie, takže stačí si VYBRAŤ

Najhorší rok

Soľ zo Sečovlje netreba prať ani bieliť. Kryštály sú prirodzene biele vďaka malému zázraku, ktorý tunajším soľným majstrom priniesli v 14. storočí robotníci zo soľných polí na chorvátskom ostrove Pag. Ide o zvláštnu riasu, schopnú prežiť len na riečnom bahne – v salinách s pieskovým dnom ju nemajú.

„Riasa slúži ako prirodzený filter medzi bahnom na dne nádrží a kryštálmi soli, ktoré sa na dne usádzajú,“ vysvetľuje Maja Makovec. „Celú zimu ju pestujeme. Narastie na hrúbku jedného centimetra.“ Volajú ju petola. Je dosť tvrdá na to, aby udržala dospelého človeka. Soľ sa usádza na tejto „kôrke“ na dne nádrží a nezmieša sa s bahnom. Pozor! Nesprávna údržba ju môže zabiť! Potrebuje vodu slanšiu, než je tá morská. Morská voda má takú nízku koncentráciu soli, že v nej petola neprežije. Ak o ňu soľní majstri v niektorej z nádrží prídu, jej vypestovanie trvá dva-tri roky.

Okrem petoly prežijú v extra slanej vode iba dva živočíchy. Ryba, ktorú nazývajú solinarka, žije v stredne slaných nádržiach. Drobný kôrovec salinský rak v tých s najsilnejšou koncentráciou.

Kolobeh prác v Sečovlje sa nezastavuje. V zime treba opravovať hrádze a nádrže a pestovať riasu – kvalita soli závisí od dobrej prípravy. V apríli môžu soľní robotníci začať s napĺňaním nádrží. Všetkými tromi odparovacími časťami a kryštalickými nádržami prejde slaná voda približne za šesť týždňov. Všetko závisí od počasia.

Riasa slúži ako prirodzený filter medzi bahnom na dne nádrží a kryštálmi soli, ktoré sa na dne usádzajú.

„Kvalitná soľ potrebuje veľa slnka,“ pokračuje Maja Makovec. Soľ je stále čistým darom prírody. A riskantným biznisom. „Vlani sme vyprodukovali nula gramov. Počasie bolo veľmi zlé, veľa pršalo. Taký zlý rok nezaznamenali v celej histórii saliny.“

Ostatní práve teraz čítajú  Na dovolenku so psom? Prečo nie?

Keď je slnka menej, koncentrácia soli v tekutine je nižšia a soľ predávajú lacnejšie. Ak soľ z nejakého dôvodu nie je biela, predávajú ju ako technickú soľ, na posyp chodníkov alebo pre zvieratá. No a tá najkvalitnejšia soľ, soľný kvet, sa za ideálnych podmienok tvorí ako tenká kôrka na povrchu nádrží. Má zvláštnu vlastnosť: na tanieri sa roztopí. Na dochucovanie jedál v priebehu varenia je príliš drahá. Slúži skôr na záverečnú dekoráciu napríklad šalátov, ktoré ozdobí a po chvíli sa prirodzene roztopí a jedlo ochutí. Zber soľného kvetu je pre zberačov veľmi náročný.

More lieči

Na otázku, či je čistejšia soľ z mora, alebo zo soľných baní v zemi, odpovedá Maja Makovec jednoznačne: „Všetky kožné choroby sa liečia v mori. Naša petola navyše všetko zlé odfiltruje. A dôležité je, že do soli z mora netreba umelo pridávať jód. Obsahuje ho prirodzene.“ Štátne normy totiž určujú povinnú hladinu jódu v predávanej soli. Do soli vyťaženej v baniach ju musia dodávať umelo. Aj do každej najemno pomletej soli dodávajú jód. Mletím sa totiž rozbijú kryštály a jód sa zničí.

Vráťme sa však k ťažkej práci na soľných poliach. V Sečovlje je 26 soľných polí. Na každom z nich pracuje jeden človek. Pätnásť z nich sú zamestnanci saliny. Ostatní majú svoje pole prenajaté. No soľ nesmú predávať sami. Sú povinní odpredať ju saline.

Ostatní práve teraz čítajú  Bojnice - slovenský Karlštejn

Aj v minulosti bol obchod so soľou monopolizovaný štátom. Ťažbu soli mali pod palcom bohaté rodiny. Pôvabné mestečku Piran zbohatlo vďaka soli, hlavne keď patrilo pod Benátsku republiku. Práve Pirančania upravili toto miesto a v 13. storočí vytvorili systém hrádzí, nádrží a priepustov. Jediný prístup do salín bol vtedy po mori. Pracovníci prichádzali na loďkách z Piranu každé ráno. Soľ ťažili celé rodiny. Neskôr si tu začali stavať domy, aby nemuseli dennodenne absolvovať túto cestou loďou. Rodiny žili od apríla do septembra priamo v saline.

Aj dnes prichádzajú robotníkom pomáhať celé rodiny. Soľ vyberajú ručne lopatami, vlastnými silami tlačia aj vozík. Jeden zberač zvládne za deň pozbierať aj dve-tri tony soli.

Rozdiel oproti minulosti je akurát ten, že v saline už nikto nebýva. Domy si tu začali stavať aj ľudia, ktorí žili v okolí, no s ťažbou soli nemali nič spoločné. Tak úrady rozhodli, že všetky stavby zo salín odstránia. Bolo to ešte začiatkom 20. storočia. Možno už vtedy uvažovali o prírodnom parku. Zvyšky kamenných domov zostali v saline dodnes. A pribudli luxusné soľné kúpele. Návštevníkov do nich vozia elektrické autíčka. Predsa len, produkuje sa tu potravina. Turisti do prírodného parku môžu vstupovať bez obmedzení a v saline sa môžu pohybovať po vyznačenej trase. Nemôžu ich však nechať kamkoľvek vstúpiť a čokoľvek ohmatať. Je to v prvom rade produkcia potravín, až v druhom rade turistická atrakcia.

Čokoláda s chuťou mora

Soľ vyzerá veľmi jednoducho. V skutočnosti je to zložité. Vzácny dar prírody, najčistejší len pri dodržaní prírodných postupov. „Zmiešame more a slnko a máme z toho soľ,“ zvyknú hovoriť v Sečovlje. Nič iné. Žiadna chémia. Iba biele nemleté kryštáliky. Tunajší ľudia by nesolili pomletou vlhkou soľou s nejasným zdrojom pôvodu. Čistú soľ zo svojho mora dávajú dokonca aj do čokolády, ktorú vyrábajú v neďalekej Izole. Tá čokoláda nie je neprirodzene slaná. Je príjemne sladká s jemnou chuťou mora.