Cestoviny, pizza, paella a pide – o víťazovi na zozname najchutnejších jedál v Európe sa vedie vášnivá diskusia. Konzumácia najlepších jedál tohto kontinentu je súčasťou mnohých šťastných dovoleniek, či už ide o konzumáciu pizze z podniku ukrytého v rímskej uličke, prehliadku trhu s výrobkami pod holým nebom v Istanbule alebo delikátne degustačné menu ocenené michelinskou hviezdičkou vo veľmi elegantnej parížskej reštaurácii.

Ktorá európska krajina však ponúka najlepšie jedlo? Naši odborníci na obľúbené dovolenkové destinácie – Turecko, Grécko, Taliansko, Francúzsko, Španielsko a Portugalsko – sa v nasledujúcich riadkoch podelili o svoje obľúbené jedlá a reštaurácie.

Ak v čase obeda vstúpite do malého hostinca (tasca) kdekoľvek medzi zeleným, žulovým severom Portugalska a bieloskvúcim, piesočnatým juhom, nájdete tam skupinu miestnych obyvateľov, ktorí milujú jedlo. Jedlo je tu základom – až tak veľmi, že sa používa na kategorizáciu ľudí.

Obyvatelia Porta sú „ mäsožravci“, zatiaľ čo Lisabončania sú známi ako „ šalátožrúti“. A hoci v celej krajine vládne bacalhau (sušená treska), regionálne jedlá sú stále veľmi rozšírené. Bravčová ryža varená v prasačej krvi je typická pre ťažké severské jedlá; mušle s cesnakom a koriandrom sú obľúbené na juhu.

Hotové jedlá sa tešia len malej obľube. Ľudia lovia ryby, záhradníčia, hospodária na farmách a lovia pre svoju kuchyňu. Potom prichádza na rad ryža, ktorú tu ako prví vysadili Maurovia. Korenie, pôvodne privezené počas doby objavov, dodáva jemný šmrnc. Je tu hrejivá škorica, ktorou sa posype obľúbený pudingový koláč pastel de nata, a výrazné chilli papričky na piri-piri. A potom je tu všadeprítomný koriander.

Keby som to netušil, bol by som v pokušení povedať, že posledné dve predstavujú červenú a zelenú farbu portugalskej vlajky. Národné jedlo je celkom oprávnene zdrojom hrdosti, rovnako ako futbal (keď národné mužstvo vyhráva).

Grécko je rodiskom stredomorskej stravy a zároveň domovom Ikarie, jednej z piatich modrých zón na svete. Vďaka kombinácii pokojného životného štýlu a mimoriadne zdravej stravy (ktorá zahŕňa sezónne suroviny doplnené čerstvými rybami, chudým mäsom, strukovinami a množstvom červeného vína) tu miestni obyvatelia žijú dlhšie ako inde. Alebo, ako hovoria Ikarčania, „zabúdajú umierať“. Pokiaľ ide o jedlo, ktoré zlepšuje život, Grécko jednoducho neprekonáte.

Samotní Gréci tomu určite veria. Väčšina ľudí, ktorých poznám, si pri cestách do zahraničia nosí v batožine kúsok babičkinho pomarančového koláča portokalopita alebo pár koláčov plnených jej zelenými plodmi, pre prípad, že by nezniesli cudzie jedlo.

Ale azda najúžasnejším aspektom gréckej stravovacej scény je kultúra spoločného stravovania: pre Grékov je jediným spôsobom, ako si vychutnať jedlo, spoločné stravovanie s rodinou alebo skupinou priateľov. Spoločne sa podelíte o pol tucta tanierov s pochúťkami meze, pričom budete diskutovať o živote, vesmíre a o všetkom možnom.

Taliansko sa môže chváliť pizzou a cestovinami a Španielsko môže hovoriť o svojich tapas, ale Gréci rozlúštili kód, pokiaľ ide o dobré jedlo. Keďže patria medzi najpohostinnejšie obyvateľstvo na svete, básnik Homér mal pravdepodobne pravdu, keď vyslovil vetu „ste to, čo jete“.

Skôr než sa rozhodneme, čo si chceme objednať, poďme sa podeliť o tento tanier so šunkou ibérico. Stačí si vložiť do úst lesklý purpurový kúsok a nechať chuť mramorovaného tuku rozplynúť sa na jazyku. Dajte si dúšok sherry fino alebo zamatového vína Rioja či Ribera del Duero. Dajte si ešte niekoľko plátkov jamóna. Nachádzame sa v tradičnom bare s kachličkami. Je tu plno.

Všetci sa rozprávajú, smejú a dohadujú, čo si dajú ďalej. Tak čo budeme dnes jesť? Možno teraz myslíte na ten šťavnatý steak, ktorý ste jedli niekde v Baskicku, na ten masívny sendvič s chobotnicami v Madride, na tie nádherné ustrice a mušle pri mori v Galícii, na to krehké prasiatko v mrazivý zimný deň v Segovii alebo na tú dokonalú paellu s morskými plodmi, ktorú ste zhltli na pobreží Costa Blanca pri pohľade na Stredozemné more.

Spomínam si na rozkoš z pohára ľadového gazpacha v sparnom dni v Seville. Také jednoduché, ale zároveň oveľa viac než len súčet jeho častí. To isté platí aj pre kúsok tortilly. Ako môžu len vajcia, zemiaky, olej a cibuľa chutiť tak dobre?

V tom je čaro jedla v Španielsku. V každom regióne, ktorý navštívite, sa vždy nájde niečo, čo ste ešte nikdy neochutnali a čo by ste mali milovať.

Hlučné stoly v tavernách s jedlami meze, opojná vôňa štedro korenených kebabov z mletého mäsa, ktoré sa škvaria na grile na drevené uhlie v reštaurácii ocakbaşı, alebo praskanie vidličky, ktorá sa zabára do chrumkavého štvorca baklavy plnenej pistáciami – pôžitky tureckej kuchyne sú bohaté a rozmanité.

Napriek všetkému jedlo má svoju históriu. Ak si to sultán vyžiadal, dostal to, a vládca obrovskej Osmanskej ríše (kedysi sa rozprestierala od Balkánu cez Arábiu, Krym až po severnú Afriku) bol veľmi náročný, pokiaľ ide o jedlo. Labyrint kuchýň v istanbulskom paláci Topkapi, ktorý bol nervovým centrom ríše, pomohol položiť základy úžasnej modernej tureckej kuchyne, ktorá čerpá z najlepších kulinárskych tradícií Blízkeho východu a Európy. Koniec koncov, čo je to pizza, ak nie slabá napodobenina tureckého pide, lahodného plochého chleba so syrom, ktorý sa pečie v peci na drevo? Nie je paella len morskou verziou tureckého šťavnatého pilafu?

Kebab má v niektorých európskych štátoch síce zlú povesť, ale pravý turecký kebab – je výborný. A za stereotypom sa skrýva jedna z najväčších svetových kuchýň.

O tom, že francúzska kuchyňa je svetovou jednotkou, sotva možno diskutovať. Nie je náhoda, že historicky takmer všetci najznámejší šéfkuchári sveta – Vatel, Carème, Escoffier, Bocuse, Anatole, teta Dahlia – boli Francúzi, ani to, že štandardy svetových reštaurácií určuje francúzska organizácia Michelin. Francúzsko má gastronómiu tak pevne vpletenú do štruktúry svojej kultúry, že byť najlepším nie je na výber.

Každý, od kaderníkov až po pilotov lietadiel, sa považuje za odborníka. Rozsah tejto posadnutosti je ťažké pochopiť, ak ste nežili medzi Francúzmi a nepočúvali diskusie o oeufs meurette, ktoré trvajú, až kým nestratíte chuť do života.

Náš sused pozná 17 spôsobov prípravy chobotníc. Priatelia farmári v Auvergne zabíjajú každú jeseň rodinné ošípané a vyrábajú z nich šunky, paštéty, omáčky, karbonátky a mnoho iného.

Na toto zázemie musí reagovať celá francúzska kuchyňa, od stánkov až po michelinské hviezdy. A to sa darí. Nie je teda prekvapením, že Francúzi strávia pri stole viac času – 2 hodiny a 13 minút denne – ako ktorýkoľvek iný národ (Slovensko má 1 hodinu a 8 minút).

Taliansko je zjavne čiernym koňom tejto súťaže. Je ťažké spomenúť si na jediné jedlo, ktoré tento kulinársky zapadákov dal svetu. Kto z nás niekedy pri pohľade na lákadlá miestnej litovskej alebo maltskej reštaurácie vyslovil slová: „Čo keby sme dnes večer skúsili taliansku?“ Kde by ste vôbec našli také exotické miesto na jedlo?

Žartujem, samozrejme, talianske reštaurácie sú všadeprítomné. Napriek tomu vás možno prekvapí, že táto krajina má aj niečo ako michelinskú hviezdu: len vo Francúzsku a Japonsku je viac reštaurácií, ktorých šéfkuchári sú držiteľmi tohto prestížneho ocenenia.

Sprievodca Michelin síce oslavuje jedlá vytvorené najlepšími svetovými kuchármi, ale nehovorí veľa o globálnom vplyve. Francúzsko ani Japonsko nekolonizovali naše každodenné stravovacie návyky tak ako Taliansko. Hádajte, v ktorej krajine sa zje najviac pizze na obyvateľa? Nórsko.

Existuje ešte lepší dôvod, prečo udeliť hlavnú cenu krajine, ktorá nám dala – zhlboka sa nadýchnite – cestoviny, pizzu, rizoto, mozzarellu, parmskú šunku, balzamikový ocot, tiramisù, remeselnú zmrzlinu a hnutie Slow Food. Čerstvé, sezónne, nekomplikované jedlá sú aktuálne – a Taliansko ich pripravuje už od dávnych čias.