Omán je krajina vysokých hôr, púští, zvlnených pieskov a pohyblivých dún, kde nájdete zelené oázy v údoliach a biele pláže obmývané teplými vodami Indického oceánu. Omán je prosperujúca krajina s priateľským obyvateľstvom, ktorá je však stále málo poznačená masovým cestovným ruchom. Pre svoje atrakcie a bezpečnosť sa čoskoro stane obľúbenou destináciou európskych cestovateľov.
Starobylá krajina medi, kadidla a myrhy
V priebehu histórie mal Omán rôzne názvy súvisiace s jeho vnímaním v ďalekých krajinách. Najznámejším je krajina Magan, ako ju nazývali starí Sumeri. Tento názov súvisí s tavením medi, ktorá sa ťažila a tavila v pohorí Hadžar. Vzácny kov sa potom prepravoval v ingotoch po karavánových cestách vedúcich do Mezopotámie a povodia rieky Indus. Sumerské tabuľky písané klinovým písmom odkazujú na čulé obchodné vzťahy Sumerov s touto vzdialenou krajinou. Gudea z Lagašu, sumerský vládca (asi 2144 až 2124 pred n. l.), dal zhotoviť mnohé zo svojich sôch zo sopečného dioritu, ktorý sa tiež dovážal z územia dnešného Ománu.
Od dávnych čias opúšťali Omán karavány tiav naložené kadidlom, myrhou, jemnými látkami, hodvábom a korením. V starovekom svete by ste len ťažko našli svätyňu bez vône kadidla, živice, ktorá bola vyvažovaná zlatom. Kadidlo z Ománu sa dokonca našlo v hrobke Tutanchamóna, ktorý bol pochovaný pred viac ako 3 500 rokmi v egyptskom Údolí kráľov. Je to dôkaz starovekej kultúry, ktorá v Ománe prekvitala.
Omán je dodnes voňavou krajinou. V každej reštaurácii, hotelovej hale a obchode je neustále cítiť vôňu kadidla, ktoré má však mnoho podôb. Nie je to jedna monotónna vôňa, ktorú poznáme z našich kostolov, ale príjemná harmónia orientálnych ingrediencií. Rovnako voňaví sú aj Ománci, ktorí si po vypraní a vyžehlení svojich tradičných bielych odevov ešte nechávajú prevoňať ich na špeciálnych prútených konštrukciách, pod ktorými na drevenom uhlí v ohrievačoch tlie kadidlo alebo myrha.
Ibádíja – ománska vetva islamu
Arabské kmene, ktoré sa neskôr usadili v Ománe, sa stretli s etnickými skupinami z územia dnešného Iránu. Severná časť Ománu bola po mnoho storočí súčasťou perzskej Achájmenidskej ríše a neskôr bol Omán závislým územím Partskej a neskôr Sasánovskej ríše, ktoré nastúpili po Achájmenidoch. Perzskú nadvládu ukončil až prílev arabských moslimov.
Islam prišiel do Ománu v 7. storočí počas života proroka Mohameda. Od 8. storočia sa v Ománe praktizuje islam ibádíja, ktorý možno označiť za umiernený, ale konzervatívny smer ovplyvnený učením rannej islamskej sekty charídžovcov. Charidžiti v roku 657 vypovedali poslušnosť štvrtému kalifovi Alímu a odmietli poradie nástupníctva podľa pôvodu, namiesto toho zdôrazňovali osobné kvality vodcu. Jedným z hlavných znakov ibádíje je teda to, že obyvateľstvo si volí svojho vládcu ľudovým hlasovaním.
V roku 751 ibádski moslimovia zriadili v Ománe imámát („forma teokratickej vlády“). Imamát trval s prestávkami až do polovice 20. storočia. Do roku 1970 sa pre krajinu používal názov „Maskat a Omán“, ktorý veľmi dobre vystihoval dve rozdielne politické kultúry. V Maskate, ktorý leží na pobreží a je kozmopolitnejší, vládol sultán. Vo vnútrozemí, kde prevládajú kmeňové tradície, vládli imámovia, často nezávisle od sultána, podľa nemenných zvykov sekty ibádíja.
Námorná veľmoc
Počas svojej histórie čelil Omán nájazdom náboženských odporcov, iránskych šiitských vládcov a istý čas mu dokonca vládli seldžuckí Turci. Portugalci obsadili Maskat 1. apríla 1515 a s malými prestávkami tam zostali až do roku 1650, keď ich vyhnala nová ománska dynastia Ja‘aruba. Tento deň sa v súčasnom Ománe oslavuje ako štátny sviatok. Vládcovia dynastie Ja‘arubovcov pozdvihli úroveň poľnohospodárstva, rozšírili obchod a z Ománu urobili námornú veľmoc. Ománci boli od pradávna zručnými staviteľmi lodí a práve s pomocou svojho námorníctva ovládali rozsiahle územie ďaleko za hranicami svojej ríše počas dlhých dvoch storočí. Ománske sily vyhnali Portugalcov z východnej Afriky a Mozambiku a založili prosperujúce osady na Zanzibare, v Mombase a inde na východoafrickom pobreží.
Omán je jediným štátom Perzského zálivu, ktorý mal vlastnú ríšu. V ostatných častiach Arabského polostrova bola spoločnosť chudobných kočovníkov organizovaná kmeňovo a nevznikli tam žiadne štátne útvary.
Zanzibar bol po Maskate druhým hlavným mestom Ománu. Ománci čulo obchodovali s krajinami východnej Afriky a priniesli tam svoju kultúru a náboženstvo. Dá sa povedať, že islam sa na východné pobrežie Afriky dostal na plachtách ománskych lodí dhow. Treba však poznamenať, že Ománci sa výrazne podieľali na obchode s otrokmi, ktorý bol hlavným zdrojom ich bohatstva.
Koniec otroctva, koniec prosperity
Začiatkom 18. storočia vypukli v Ománe boje o nástupníctvo, ktoré spustili dlhé obdobie občianskych vojen. A práve vtedy sa na scéne objavil klan Al Busaid, z ktorého pochádza súčasná vládnuca dynastia. Vládcovia rodu Al Busaid spravovali rozsiahle územia Ománu vrátane afrických krajín, ale keď Briti v polovici 19. storočia zakázali obchod s otrokmi, prosperita Ománu prudko klesla. Hospodárstvo sa zrútilo a mnohé ománske rodiny sa presťahovali na Zanzibar.
Počet obyvateľov Maskatu klesol z pôvodných 55 000 na 8 000 v rokoch 1850 až 1870. Veľká Británia obsadila väčšinu ománskych zámorských krajín a Omán sa stal úplne inou krajinou. V roku 1798 bola podpísaná zmluva o priateľstve medzi Veľkou Britániou a Ománom a Británia sa stala garantom sultánovej vlády. V roku 1856 vypukla vo vládnucej dynastii kríza a Ománska ríša bola rozdelená na sultanát Maskat a Omán a sultanát Zanzibar.
V roku 1891 sa Maskat a Omán stali britským protektorátom a nezávislosť získali až v roku 1951.
Sultán Reformátor
Do roku 1970, kým sa moci ujal sultán Kábús bin Said al Said, ktorý zvrhol svojho konzervatívneho otca Sultána Saida bin Tajmura, bol Omán izolovanou krajinou, jednou z najchudobnejších na svete. Sultán Kábús prevzal krajinu v zúfalom stave. V Ománe, krajine, ktorá mala zásoby ropy a zemného plynu, obyvatelia trpeli infekčnými chorobami a podvýživou, neboli tu cesty, nemocnice, školy a krajina nebola elektrifikovaná. Nový vládca stál pred ťažkými úlohami. Nový sultán uskutočnil potrebné reformy, vyrovnal kmeňové, regionálne a etnické rozdiely, využil národné bohatstvo na rozvoj infraštruktúry a postupne vytvoril prosperujúci štát.
(*Odhad HDP na obyvateľa bol v roku 2015 až 44 600 USD – zdroj CIA).
Svedkovia stáročnej búrlivej histórie
Pri prejazde Ománom všade uvidíte hrady, pevnosti, strážne veže a opevnenia. Ľudia museli toto územie brániť donekonečna. Proti susedom, proti kmeňom z vnútrozemia, proti útočníkom z cudzích krajín. Život tu nebol jednoduchý. Krajinu si nevieme predstaviť bez týchto stavieb z kameňa, hliny a štuku, ktoré boli nielen súčasťou obranného systému, ale aj centrami miestnej správy a miestami, kde ľudia žili. Budovy zdobia typické prvky, ktoré sa opäť hojne využívajú aj v súčasnej modernej ománskej architektúre. Interiéry sú bohato zdobené trámovými maľovanými stropmi, kaligrafickými nápismi a bohatými štukami. Klimatizáciu zabezpečovali nízko posadené vysoké okná a malé okienka pri strope, ktoré umožňovali cirkuláciu vzduchu.
Tieto unikátne stavby boli až do 80. rokov 20. storočia v zlom stave a upadali do zabudnutia. Tradičné hlinené stavby podliehajú rýchlym poveternostným zmenám, a ak sa v pravidelných intervaloch neobnovujú, rýchlo chátrajú a rozpadávajú sa. Až po tom, čo sa ománska vláda, presnejšie osvietený sultán Qaboos, ktorý vládne viac-menej autokraticky, rozhodla obnoviť všetky tieto úžasné historické pamiatky, prebieha starostlivá, ale mimoriadne náročná obnova národného kultúrneho dedičstva. A je to naozaj beh na dlhé trate, veď len v Ománe sa nachádza viac ako 500 hradov a pevností, nehovoriac o opevnených vežiach a domoch. Na tejto náročnej úlohe sa podieľa aj tím odborníkov z Maroka, kde majú s obnovou takýchto pamiatok bohaté skúsenosti. Na obnovu sa používajú len prírodné materiály pochádzajúce z bezprostredného okolia. Namiešať správnu zmes malty a omietky z miestnych surovín je naozaj náročné. Cement nie je na obnovu týchto stavieb vôbec vhodný. Hlinené tehly pod cementovou vrstvou akumulovali vlhkosť a nové fasády čoskoro popraskali.
