Nikdy som si nemyslel, že by som mohol cestovať po krajinách neznámych pre väčšinu ľudí, ďaleko mimo Európy. A na cestovanie „sám“ už vôbec nie som nastavený.

Jedného dňa cestou do práce, to som ešte chodil „na týždňovky“, som vo vlaku stretol spolužiačku, ktorá mi hovorila, že ide minimálne na 1 rok do Venezuely, a že ak chcem, môžem sa „zastaviť na kávu“.

O tejto ponuke som sa rozprával pri pive s kamarátom, ktorý prejavil jednoznačný súhlas a vôľu absolvovať toto dobrodružstvo so mnou.

A tak sa dvaja „blázni“ rozhodli vybrať na cestu, ktorú všetci ostatní v našom okolí považovali za šialenstvo a vlastne ani my sme poriadne nevedeli, do čoho ideme.

Kúpili sme si letenky a išli naproti nepoznanému dobrodružstvu. Keď sme už mali kúpené letenky, dozvedeli sme sa, že budeme niekoľko nocí spať v stane. Vcelku to bol šok – pretože ísť do neznámej krajiny, ďaleko od domu a ešte spať niekde v stane… Dnes pri cestovaní už takto nespávame, no vtedy to malo niečo do seba.

V Caracase nás mal čakať nejaký Boris, troška mu trvalo, kým sa objavil, predsa len – my v Európe nosíme hodinky a oni majú čas. Prvú noc sme prespali v byte jedného Slováka Richarda, ktorý tam žije dlhší čas, ale nepoznali sme sa pred tým. No zaujímavé bolo, že bol ešte v práci a mal prísť o hodinu a tak nás od Borisa prevzal Richardov spolubývajúci. A tu prišla prvá úloha – dohovoriť sa. V tom čase som vôbec nevedel po španielsky a myslel som si, že vedieť 3 cudzie jazyky mi stačí. No, mýlil som sa.

Tento Richardov spolubývajúci mal problém aj s angličtinou, no len dovtedy, kým som neskúsil s ním hovoriť po francúzsky. Bol totiž Francúz a keďže som s ním začal hovoriť po francúzsky, tak jeho ego tak narástlo, že sa do minúty naučil aj po anglicky.

To bol náš začiatok…..na ďalší deň nás Richard posadil na autobus. Autobus bol veľmi luxusný (taký level luxusu som nevidel nikde v Európe) a na európske pomery bol lacný. Išlo o spoločnosť Rodovias a na konci cesty v meste Valencia nás už čakala spolužiačka Beata.

Absolvovali sme cestu loďou do národného parku Morocoy. Ide o ostrovnú oblasť, kam sa ani domáci nedostane, nie ešte bežný turista. Je to krajina, ktorá žije/nežije z ropy a svoje národné parky si chráni tak, že tam nikoho nepustí. No existujú aj výnimky, a to je víkend pred popolcovou stredou a tak sme strávili 3 dni v úplnej divočine, kde ale bolo dosť ľudí.

Druhá časť nášho prvého exotického výletu prebiehala na juhu krajiny, v národnom parku Canaima pri vodopáde Salto Angel. Ide o najväčší vodopád na svete. Aj tu sme spali v divočine, taký sme mali pocit a na tú dobu pre nás nevídaným spôsobom, a to v hojdacej sieti (hamak), resp. jednu noc sme strávili na terase súkromného domu. Nešlo o tzv. couchsurfing, ale nazval by som to ubytovaním v súkromí. Na toto miesto sa dá dostať iba letecky a letí sa iba s malou batožinou, do ktorej som si ja dal aj fľašu slivovice. Pri kontrole sa ma pracovník spýtal, či je to alkohol.

Ešteže som nevedel po španielsky, zmohol som sa mu povedať len to, že je to „medicína“ a ukazoval som mu na žalúdok. A tak som do džungle preniesol aj fľašu slivovice. Počas nášho 3-dňového výletu sme stretli aj Poliakov, ktorí nechápali, ako sa nám tú slivovicu podarilo preniesť. No, ale nemusia byť vo všetkom Poliaci vynaliezavejší, niekedy môžeme vyhrať aj my, Slováci….

No s odstupom času za najvtipnejší zážitok považujem cestu späť. Po tom, čo sme absolvovali s Richardom krátku prehliadku Caracasu, nás taxík vyložil na letisku.

Odlet z tejto juhoamerickej krajiny bol úplne iný ako z Európy. Kým sme sa dostali do lietadla, čakalo nás 9 kontrol. Dve kontroly boli také formálne úvodné, kde nám niečo nalepili na pas, odovzdali sme batožinu, zaplatili sme výstupný poplatok z krajiny. Vtedy sa platil namiesto víz poplatok pri výstupe z krajiny, následne išla batožina do röntgenu a to hneď 2x, potom pasová kontrola a potom ešte 2 kontroly pred nástupom do lietadla.

No pred odovzdaním batožiny si ma vyhliadla policajtka a rozhodla sa vybrať si ma na drogovú kontrolu. Spýtala sa ma, kto cestuje so mnou a tak sme išli obaja. V samostatnej miestnosti nám postupne vyťahovala veci z ruksaka, špinavé ponožky a základné lieky nebolo to, čo hľadala. Ale predtým sme museli podpísať čistý list papiera v jej zošite, no nie perom, ale odtlačkami prstov.

Komunikácia bola taká ako doteraz, naša španielčina nulová a jej angličtina biedna. Krátko po začatí prehliadky prišiel ďalší „zamestnanec“ s kalašnikovom a spýtal sa po španielsky „Que es?“ No vtedy som mu nerozumel a slušne som sa spýtal „Do you speak english?“ Odpoveď: „No, yo hablo espaňol“.

Prehliadka sa chýlila ku koncu a tak si policajtka niečo napísala do Google translátora. Internetové prekladače som v tom čase považoval za zbytočnosť, lebo robili veľa chýb. Písal sa rok 2009, vtedy ešte neboli ani smartphony, a ponúkla mi, aby som si vybral jazyk, do ktorého to chcem preložiť. Tak som si vybral slovenčinu, no ako hovorím, Google nevedel prekladať španielsky zápor a niečo také ako „no estaba buscando“ pre neho znamenalo, že „boli nájdené drogy“, ale nejako sme si to rukami nohami vysvetlili, že neboli nájdené drogy a pustila nás s batožinou na Check – in.

Pred gatom sme videli v duty free shope prázdne regály, ale mali tam aspoň rum. To bolo ešte v čase, kedy väčšina ľudí poznala iba tuzemák. Ja som vedel, že medzi umom a rumom je rozdiel a veľký. Ale rum som ešte v tom čase nepil, tak som si hneď dal do košíka 4 fľaše. Najprv mi to nechceli predať, že mi to v lietadle zoberú, ak neletím priamo. No zas španielčina….tak mi prekladal Brazílčan, čo vedel aj portugalsky, aj španielsky, aj anglicky a vysvetlil som mu, že síce prestupujem v Paríži, ale že Schengenská dohoda je dobrá vec a mal som pravdu.

S nakúpeným rumom som už čakal na odlet, kedy sa v rozhlase po anglicky ozvalo, že let do Paríža bude meškať a cestujúci sa nemajú pýtať prečo. Bol to moment, kedy by som si prial nerozumieť anglicky, ale rozumel som dobre.

Z okna bolo vidieť, ako pod lietadlom stoji ozbrojené komando a pri vstupe do lietadla už prebiehala druhá drogová kontrola, ale tentokrát úplne všetkých cestujúcich. Každého prehľadali a voňali každému peňaženku. Asistoval aj pes a keby náhodou niečo niekomu našli, ten by mal asi problém, ale oni by mali dávku zdarma. Veď z toľkých teoretických zvyškov by možno aj jednu dávku nazbierali.

Ale všetko dopadlo dobre a keď sme už sedeli v lietadle, tak si k nám prisadol Francúz tmavšej pleti, ktorý sa mi podobal na herca z filmu, ktorého názov si presne nespomínam, ale bol to nejaký Únos Boeingu 747. No a my sme leteli 747-čkou. No nevadí, vzrušenie musí byť.

S 3-hodinovými meškaním sme opustili Caracas a počas letu sme na palube lietadla registrovali inú zaujímavú osobu. Bola v civile a keď niekto navštívil WC, tak on tam išiel za ním všetko skontrolovať. Nebolo možné, aby sme na WC išli napr. my dvaja po sebe. My sme registrovali jednu osobu, ale v skutočnosti na 1 WC tam bol 1 človek na takúto kontrolu. Takto to prebiehalo celých 8 hodín až do Paríža.

Do Paríža sme teda prišli s 3-hodinovými meškaním, prebookovali nám let do Viedne, ale nestihli preložiť veľkú batožinu. Rumy som musel dať v Paríži do podpalubia, ale nezobrali mi ich a tak som do Viedne išiel s igelitkou a na letisku som si vyzdvihol rumy. Veľká batožina išla až ďalším letom.

Batožinu nám potom doniesla služba, čo bol tiež zaujímavý príbeh, lebo volali na pevnú linku na adresu môjho trvalého pobytu, ja som bol v BA v práci a dohovoriť sa s rodičmi bolo určite tiež vtipné…..

Takto začali moje cesty po exotike, kedy som pochopil, že exotika nemusí stáť viac ako dovolenka v Turecku alebo v Egypte.

Prvá takáto dovolenka v roku 2009 ma stála 1 700 €, z toho 700 € boli letenky. Vo zvyšných 1 000 € boli aj lieky, antimalariká, očkovania, rumy a všetky ostatné výdavky vo Venezuele.

Autor je amatérsky cestovateľ a bláznivý fanúšik všetkého nepoznaného…