Šliapem do pedálov čoraz rýchlejšie, až kým sa bicykel nešmýka po mokrom asfalte. Po mojej ľavej strane sa dvíhajú vinice, ktoré sa stáčajú dovnútra ako brucho obrovskej vlny. Po mojej pravici sa v lejaku vlní rieka. Náhle zasyčanie hnedej husi ma núti k nervóznemu zovretiu riadidiel, ale vták ide nabok, na cyklotrase som úplne sám, a tak urobím niečo, čo som nerobil od detstva: Stojím na pedáloch, otváram ústa a pozerám sa hore, aby som zachytil kvapky dažďa na jazyku.

Do Luxemburska som neprišiel bicyklovať. Prišiel som sa starať o dve mačky v Grevenmacheri, malom mestečku na brehu rieky Mosely. Ale keďže mám pred začiatkom mojich povinností opatrovateľa mačiek niekoľko dní voľna, poslúchol som radu mojich miestnych hostiteľov a spoznávam tento región na bicykli.

Rieka Moselle sa krúti a stáča v dĺžke 545 km od svojho prameňa vo východofrancúzskych Vogézach, tečie na sever a tvorí vodnú hranicu medzi Luxemburskom a Nemeckom, kým sa v Koblenzi spojí s Rýnom. Na oboch stranách sa nachádzajú cyklistické chodníky vhodné pre začiatočníkov, ktoré umožňujú cyklistom vstúpiť do troch krajín a zároveň z nich vycestovať bez predloženia cestovného pasu – túto slobodu umožnila Schengenská dohoda, ktorá zrušila kontroly na vnútorných hraniciach a umožnila pohyb po zúčastnených európskych krajinách bez cestovných dokladov.

„Do Francúzska až tak často nechodím, ale do Nemecka chodím nakupovať kozmetiku… a lacné jahody,“ usmieva sa moja schengenská sprievodkyňa Tessy Klopp Sowa a ukazuje na žltú bójku na rieke Moselle – pomerne nevýraznú značku, ktorá ukazuje, kde sa stretávajú Luxembursko, Nemecko a Francúzsko.

Toto leto si malá luxemburská dedinka Schengen pripomína 40 rokov od podpísania zmluvy zástupcami európskych krajín v roku 1985, ktorá o desať rokov neskôr otvorila cestu k otvoreniu hraníc na celom kontinente. Dnes sa táto dohoda týka približne 450 miliónov ľudí vrátane občanov 29 krajín schengenského priestoru, ako aj občanov krajín mimo EÚ, ktorí v ňom žijú. Keďže sa však do Európy začínajú nenápadne vracať hraničné kontroly, je zaujímavé premýšľať o tom, ako sa cestovanie bez hraníc na kontinente začalo v tejto tichej, malebnej dedinke so 680 obyvateľmi – a práve tu začínam svoj príbeh.

“Na luxemburskej strane budete míňať viac malých dedín [na cyklotrasách], ale na nemeckej strane je to pokojnejšie – aspoň prvých 10 km. Samozrejme, ak si to rozmyslíte, môžete jednoducho prejsť cez jeden z mostov,” navrhuje Klopp Sowa, keď rozmýšľam, ktorým smerom začať šliapať do pedálov.

Sieť cyklistických trás v regióne Moselle je ako stvorená pre dobrodružstvo. Národné trasy, ako napríklad luxemburská PC 3 a nemecká Mosel-Radweg, sa spájajú s regionálnymi, tematickými a horskými cyklotrasami, čo vám umožňuje vybrať si úseky, vynechať kopce a zostaviť si vlastnú trasu. V Luxembursku si cyklisti môžu požičať a vrátiť bicykle (vrátane e-bikov) na rôznych miestach pozdĺž rieky. Služby ako preprava batožiny, nabíjacie stanice a bezplatná cestná asistencia (apríl-október) robia celý zážitok prekvapivo jednoduchým.

Zo Schengenu prechádzam cez most do Nemecka a odbočujem doprava smerom do Francúzska, pričom si urobím krátku 5-kilometrovú obchádzku po 700-kilometrovej trase La Voie Bleue spájajúcej Luxembursko s Lyonom. Ako človek s priemernou športovou zdatnosťou, ktorý od detstva na bicykli veľa nejazdil, som vďačný, že trasy popri rieke sú väčšinou rovinaté, dobre značené a bez áut. Kymácajúc sa na svojom novom bicykli a zaneprázdnený snahou zapamätať si, ako sa radia prevody, som si neuvedomil, že som prekročil ďalšiu hranicu, až kým sa mi na telefóne nerozsvietila SMS: „Vitajte vo Francúzsku.“

Mesto Sierck-les-Bains je nezameniteľne francúzske. Pod pevnosťou Château des Ducs de Lorraine sa tlačia budovy v teplých tónoch a ich zatvorené, biele, zvetrané okenice skrývajú akékoľvek známky života. Nemôžem sa tu dlho zdržať – mám v pláne vrátiť sa na bicykli do Schengenu a pokračovať na sever, prejsť medzi Luxemburskom a Nemeckom a do západu slnka si odškrtnúť tri krajiny. Na mojom francúzskom itinerári mám však jednu podstatnú zastávku: pečivo.

Po troch nádherne plnených koláčikoch sa vraciam späť do Schengenu, držím sa luxemburskej strany rieky a cez dážď sa závratne blížim k takzvanej „perle Mosely“, asi 13 km vzdialenému Remichu. Tento maratónsky úsek PC 3 vedie vinárskou oblasťou, ktorá je domovom odrôd ako Riesling, Auxerrois a domáceho Elblingu. Veľká časť luxemburského vína sa vo všeobecnosti nevyváža, takže pohár vína tu je o to cennejší.

„Každý deň prekračujeme hranice, akoby tam neboli,“ pokrčí plecami Corinne Koxová, ktorá kľačí na tráve vedľa mňa vo svojom rodinnom vinárstve Domaine Laurent & Rita Kox v Remichu. Niekoľko hodín slnečného svitu prilákalo milovníkov vína do záhrady panstva, kde leňoším bosý v slabučkom tieni starého stromu. „Sme susedia,“ dodáva, keď na železnom stole zoraďuje svieže, komplexné vína, ktoré som práve naslepo ochutnal.

Tento pocit spojenia má rodina Koxovcov doslova v sebe. Cuvée M („M“ ako Moselle) je prvé francúzsko-nemecko-luxemburské šumivé víno vyrobené z hrozna vypestovaného vo všetkých troch krajinách a uvedené na trh v roku 2016. „Bol to nápad môjho otca,“ hovorí. „Sme veľmi otvorení a vždy pripravení inovovať.“

Za desaťročia, ktoré uplynuli od vstupu Schengenskej zmluvy do platnosti, sa v Mosele všade objavujú ďalšie znaky cezhraničnej spolupráce. Každé leto sa na oboch stranách rieky súčasne konajú festivaly vína – jeden v Luxembursku, druhý v Nemecku – a návštevníkov medzi nimi bezplatne preváža loď. Na jeseň sa koná 33-kilometrová túra bez hraníc, počas ktorej sa podávajú regionálne špeciality. A „Via Mosel“, prvá cezhraničná vínna a architektonická túra, spája dediny a sídla vo všetkých troch krajinách, čo podnecuje cestovateľov, aby vnímali údolie ako jeden spoločný región počas celého roka.

„Turistom vždy hovorím, aby bicyklovali na nemeckej strane,“ hovorí Kox. „Myslím si, že luxemburská krajina je krajšia a z nemeckej strany ju vidíte oveľa lepšie.“

Musím iba súhlasiť.

Po moste z Remichu do Nennigu pokračujem na sever naprieč Nemeckom a sledujem chodník, ktorý sa vinie cez tunely z topoľov, platanov a javorov. Z opačného brehu sa luxemburský vinič drží každého obrysu a v úhľadných, obsedantných radoch lemuje úbočie kopca. Šliapem do pedálov popri železničných tratiach, cez kempy plné grilujúcich rodín a okolo starších peších párov a mladých bežcov. Okolo sa vezú kučeravé šteniatka v košíkoch na bicykloch a stretávam aj duo matky s dcérou na kolieskových korčuliach. Skupiny cyklistov sa občas mihnú okolo v neónovej lycre a kričia jeden cez druhého podobne ako hádajúce sa čajky na pobreží.

Po celodennom putovaní po krajine a sotva viditeľnej značke som stratil prehľad o tom, kde som, keď som víťazoslávne vošiel do svojho penziónu v nemeckom meste Nittel an der Mosel. „Ahoj!“ Veselo pozdravím recepčnú v luxemburčine: „Moien!“. „Guten Tag,“ odpovedá po nemecky. „V Nemecku luxemburčine rozumejú, keďže sú na ňu zvyknutí,“ hovorí Julie Leruthová, koordinátorka cestovného ruchu pre Visit Moselle.

Na druhej strane rieky v Luxembursku sa deti vychovávajú v trojjazyčnom vzdelávacom systéme a už od útleho veku ovládajú luxemburský, nemecký a francúzsky jazyk. Odkedy Schengenská dohoda umožnila žiť v jednej krajine a pracovať v druhej, v Luxembursku pracuje viac ako 200 000 cezhraničných pracovníkov – alebo frontaliers, ako sa im hovorí vo francúzštine – a preto je viacjazyčnosť nevyhnutná. „Dúfam, že túto medzikultúrnosť nikdy nestratíme,“ hovorí mi Leruth. „A že si vždy budeme pamätať, že sa môžeme učiť jeden od druhého.“

Moje ubytovanie, podobne ako mnohé iné pozdĺž rieky Moselle, je priateľské k cyklistom, má uzamykateľnú garáž pre bicykle, nabíjacie stanice pre e-bicykle a obedové balíčky vhodné na cesty. Predtým, ako si pochutnám na sezónnom špargľovom menu penziónu, nazbieram dostatok energie na to, aby som na bicykli prešiel krátku, ale strmú trasu do ich viníc. Na vrchole ma čaká výber chladených bielych vín v automate na víno, ktorý funguje 24 hodín denne.

S úľavou sa vrhám na drevenú lavičku. Na druhej strane rieky siluety cyklistov dokresľujú obrysy Luxemburgu a ich tvary sa mihajú ako zábery zo starého filmu. Hraničná krajina je tak blízko, že počujem jej kostolné zvony. Spomeniem si, kde som v to ráno začínal, v Schengene, keď som stál na hraničnom trojuholníku s tromi krajinami pri nohách. Zajtra budem pokračovať v jazde smerom na Trier, najstaršie nemecké mesto. Možno prejdem od vína k pivu – Bofferding na ľavom brehu, Bitburger na pravom. Zdá sa mi fér vyskúšať oboje.