[toc]

* Predstavte si, že nastúpite do lietadla a zistíte, že na vašom pridelenom sedadle sa niekto pohodlne usadil. Tento fenomén, známy ako „seat squatting“, je novým trendom, ktorý spôsobuje napätie na palube. Ide o cestujúcich, ktorí si nárokujú miesta, ktoré im neboli pridelené, čo vyvoláva spory a narúša zážitok z cestovania. Galley talkers – to je rovnako obľubená dispciplína, kde sa cestujúci pristaví  v kuchynke alebo v uličke na “kus reči” buď s personálom, alebo dokonca s ďalším cestujúcim a nikto okolo neho nedokáže prejsť. To, že je to veľmi otravné ani nehovoriac.

Nedávno som v lietadle zažila jedno z tých nepríjemných stretnutí, ktoré mi zostalo v pamäti ešte niekoľko dní. Letela som domov po Vianociach a nastupovala do lietadla, keď som si všimla muža, ktorý sa ochranársky vznášal nad mojím sedadlom – presnejšie sedadlom 2C.

Po viac ako desiatich rokoch práce posádky lietadla dobre viem, že sedadlo A je pri okne a sedadlo C je v uličke. Okamžite som v ňom spoznala „seat squattera“ – niekoho, kto si nemôže zabezpečiť miesto, po ktorom túži, a tak sa uchýli k hre „finders’ keepers“ (nájdi si miesto, ktoré chceš); posadí sa a dúfa, že si to nevšimnete.

Priateľsky som kývla hlavou, aby som mu naznačila, že sedí na mojom mieste, a on sa neochotne posunul. Po desiatich minútach letu si ku mne kľakol vedúci kabíny, aby sa ma opýtal na výber jedla. Zrazu sa tento týpek nakloní cezo mňa a povie: „Viem, že sedí na mojom mieste, ale to je v poriadku, mne to nevadí.“

Počkať – čo? Nesedím na jeho mieste! O tom sme sa s manažérom ani nebavili. Zdvorilo som ho poopravila, pričom som sa stretla len so skúmavým pohľadom a odpoveďou: „To NIE je tvoje miesto. Ale to je v poriadku. Mne to nevadí.“

Povedala som mu, že je to naozaj moje miesto, a on zopakoval: „Nie je. Ale to je v poriadku, mne to nevadí.“ Túto poslednú vetu naozaj zdôrazňoval, akoby to bola jeho osobná mantra. Napriek tomu, že bol úplný “hlupák”, stále chcel budiť dojem milého chlapíka.

Iste, mohla som sa s ním pustiť do debaty, ale po rokoch jednania s najrôznejšími nepríjemnými cestujúcimi som to spravila lepšie. Jednoducho mi to za to nestojí.

Zaujímavé je, že „squatteri“ nie sú ani tí najotravnejší cestujúci, s ktorými som sa v posledných rokoch stretla – ani zďaleka.

Takže tu je môj zoznam piatich najotravnejších vecí, ktoré cestujúci robia – nájdete sa tam aj vy?

Zvyčajne sú to tridsiatničky oblečené už priamo v strečových obtiahnutých nohaviciach na jogu, ktoré sa rozhodli, že nočný let do New Yorku je ideálny čas na cvičenie jogy v rôznych polohách. Nedokážem dostatočne vyjadriť, aké je to otravné a hlavne nepríjemné nielen pre personál, ale aj spolucestujúcich.

Jeden môj kamarát mi raz rozprával o tom, ako rád chodí počas nočneho letu do kuchynky a celé hodiny sa rozpráva s posádkou. „Ach, posádka ma vždy miluje! Len tam postávam a rozprávam sa s nimi celé hodiny!“

Dovoľ, aby som túto iluzórnu bublinu praskla. Zlatko, posádka ťa nemiluje. Znášajú ťa z láskavosti. Po 12 hodinách usmievania sa a hundrania cestujúcich sú tieto vzácne chvíle so šálkou čaju a časopisom v ruke posvätné.

To asi nie… Môj smiech je v tejto chvíli predstieraný – kedže túto vetu som už počula snáď 1000-krát. Ale úprimne povedané: Berte to tak, pane (vždy sú to starí muži), určite nelietate viac ako ja.

Je to zvláštne: zdá sa, že akékoľvek jedlo, ktoré sa nachádza v lietadle – aj keď je v obedovej krabici – je pre cestujúcich považované za niečo, čo patrí im. Bez najmenšieho ostychu sa naň vrhnú a zhltnú ho. Áno, cestujúci vám jedlo ukradnú bez mihnutia oka.

Naposledy som sa vracala zo San Francisca a v ruke som zvierala vrecúško so sladkosťami Haribo, aby som si dopriala potrebnú dávku cukru počas letu. Nechala som vrecko na pulte, len aby som sa na sekundu otočila a hneď som zbadala cestujúcu, ako si v tichosti riadne odsypáva do vlastnej kabelky.

Zdá sa, že v poslednom čase sa vyskytuje jav, ktorý postihuje čoraz viac cestujúcich: takzvaná special-itis. Títo ľudia sú presvedčení, že sú nejakým spôsobom výnimočnejší ako všetci ostatní, a preto sa na nich pravidlá nevzťahujú.

Napríklad po servírovaní jedla namiesto toho, aby dodržiaval základnú etiketu, cíti sa byť povinný upratať svoj stolík a nahádzať všetko do kuchynky, aby som to mohla upratať ja. A čo je najhoršie? Úprimne si myslia, že nám pomáhajú. Nie je to tak. Len upchávate kuchynku a zdržujete upratovanie všetkých ostatných.

Kresby: Liam Tooher