Priznávam, mal som isté obavy. St. Barts, francúzske územie, v poslednom čase kolonizovali najmä tí najbohatší. Hoci stretnutie s Paulom McCartneym, ktorý tu pravidelne dovolenkuje, by mi náladu len vylepšilo, nebol som si istý, či ostrov, ktorý ako magnet priťahuje mená ako Jeff Bezos či Elon Musk a kde Roman Abramovič zvykol organizovať svoje veľkolepé silvestrovské párty, bude práve mojou šálkou kávy. Bol som si tiež dobre vedomý, že toto je revír Spencera Matthewsa. Bývalá hviezda reality šou Made in Chelsea je synom Davida a Jane Matthewsovcov, majiteľov Eden Rock – najslávnejšieho hotela na ostrove, ktorý si obľúbili aj Beyoncé, Leonardo DiCaprio či Elton John. Je to skrátka miesto, kde sa zlatá mládež chodí odviazať. Dostať sa sem z Londýna bez súkromného prúdového lietadla nie je len tak. Náš nadväzujúci let v Paríži mal meškanie, a kým sme s manželkou pristáli na ostrove Svätý Martin, posledné lietadlo na St. Barts bolo dávno preč. Plavba trajektom bola poriadne rozbúrená a kapitán nám rovno rozdával vrecká na vracanie. Keď sme konečne dorazili do nášho hotela Le Barthélemy, v duchu som si hovoril: „Tento ostrov by mal byť naozaj úžasný, aby to všetko stálo za to.“

Nasledujúce ráno však všetky predsudky a cestovateľská mrzutosť zmizli ako mávnutím čarovného prútika. Prebudili sme sa v našom mezonetovom apartmáne priamo na pláži, vyšli na balkón a privítal nás pohľad ako z katalógu: biely piesok, tyrkysová voda, loďky pohupujúce sa v lagúne, palmy ohýbajúce sa vo vánku a rev príboja narážajúceho na koralový útes. „Možno sa po prvom osviežujúcom kúpeli a stretnutí s korytnačkou jednoducho „zaparkujem“ tu a túto zátoku už neopustím,“ pomyslel som si. Dobrá kniha, vychladené pivo a zvuk oceánu, ktorý som túžil počuť už od svojich desiatich rokov, keď som čítal Koralový ostrov od R. M. Ballantyna. Čo viac človek potrebuje? Časom nás však zvedavosť predsa len premohla a vyrazili sme preskúmať vnútrozemie v malom Mini Cooperi bez strechy. Pri jazde kľukatými cestami cez zelené sopečné kopce bolo hneď jasné, prečo si ostrov zachoval svoj ráz – jeho drsný terén bráni masovému turizmu. V odľahlých zátokách nie sú pláže nikdy preplnené, hoci sme sa radšej vyhýbali najväčším lákadlám v okolí Eden Rock a susednej Nikki Beach na severe ostrova.

Jedno ráno sme sa pridali k miestnemu sprievodcovi Jeanovi-Edmondovi na túru pozdĺž divokého južného pobrežia k prírodným prílivovým jazierkam. Nad hlavami nám krúžili tropické vtáky a cestou sme míňali divé kozy, ktoré boli na úbočí kopca dokonale maskované. Pri zostupe k jazierkam, ktoré sa objavujú len pri odlive, si človek musí poriadne dávať pozor, kam stúpa. V ten deň však tak silno fúkalo a vlny s takou vervou narážali na skalné bralá, že kúpanie nebolo možné. Táto prírodná dráma pôsobila na míle vzdialene od nablýskaných butikov v hlavnom meste Gustavia. Mesto, pomenované po kráľovi Gustávovi III. z čias, keď bol ostrov švédskou kolóniou, má pôvabné červené strechy, pekný anglikánsky kostol a v uličkách snáď toľko dizajnérskych obchodov ako jacht v prístave. Na jednej z nich práve prebiehala párty pod dohľadom ochranky. Hoci sa miestni sťažujú na to, ako nehnuteľnosti zdraželi a obávajú sa, že ich deti si tu nebudú môcť dovoliť žiť, stále tu nájdete pár normálne vyzerajúcich domov a v uliciach Gustavie sem-tam hrabú sliepky.

Pokiaľ ide o jedlo, ste v podstate vo Francúzsku, takže možností je neúrekom a jediné, čo vás môže trápiť, je prievan v peňaženke. Šéfkuchár v Le Barthélemy, Guillaume Gillan, strávil trinásť rokov v špičkových londýnskych reštauráciách a jeho medzinárodný prístup cítiť napríklad v predjedle z homára pripravenom na dva spôsoby. Jedného večera sme večerali v reštaurácii Tamarin, čo je hotová inštitúcia v strede ostrova. Usadili nás k magickému stolu priamo uprostred hustých paliem. Moje hľuzovkové rizoto s tromi šťavnatými mušľami bolo priam božské a v kombinácii s pohárom vína Pouilly Fumé to bol zážitok, na ktorý sa nezabúda. Mojím najobľúbenejším jedlom však bol jednoduchý obed v Gustavii. V podniku Fish Corner sme si dali tacos s tuniakom a hranolčeky zo sladkých zemiakov, zatiaľ čo sme z bezpečnej vzdialenosti sledovali, ako sa okolo nás promenádujú „wannabe“ Kardashianky. Gustavia ožíva najmä večer, no my sme sa tam vtedy už nikdy nedostali. Prečo by ste to aj robili, keď môžete sedieť na vlastnej terase s drinkom v ruke a sledovať tú fascinujúcu silu oceánu?